Legenda o „999-tom" miskolcskom obuvníkovi
Miskolcskí obuvníci sa dopracovali k celokrajinnej povesti v dôsledku budovania imidžu mesta na začiatku XX. storočia. Vždy reprezentovali remeslo najväčšieho počtu, ale o ich skutočnom počte, o kvalite ich práce sa nepublikovalo toľko dobových príspevkov, ako o chlebe, praclíku a pečienke. Nemôžeme ich porovnať ani s huspeninou, lebo to je prípad, ktorý sa berie ako skutočnosť. Podobnosť môžeme vykázať v pohľadniciach, distribuovaných v celej karjine, vydaných v približne rovnakom čase. Takéto pohľadnice boli predávané v Miskolci v dobe medzi 1910-1912 rokmi. Na jednej z nich je sebavedomý majster s fajkou, ktorý má čižmy prehodené okolo pliec na pravej strane obrázku, kým pred ním zhrbený učeň v papučiach vláči čižmy, zavesené na tyči. Na pohľadnici sa nachádza len nápis: „999-ty”. Druhá pohľadnica zobrazuje veselého majstra s kravatou a fajkou, s čižmou v ruke. S druhou rukou objíma usmievajúceho sa učňa v papučiach, ktorému na pleciach sú takisto čižmy na tyči, ako na predchádzajúcom obrázku. O počte reprezentantov remesla sa domnieval ľudský výklad, že na konci XIX. stroročia sa nachádalo už toľko obuvníkov, že sa od seba nevedeli uživiť. Keď ich počet dosiahol 999, tak sa zhromaždili a prediskutovali, ako ďalej. Rozhodli sa, že ďalšieho obuvníka, ktrorý sa prihlási do cechu, zabijú. Chýr sa rozšíril po okolí, a v dôsledku hrozby počet obuvníkov nikdy nedosiahol číslo 1000 v meste. Tomu sa teší na pohľadniciach 999-ty majster a jeho učeň.
Batóova legenda
István Bató sa podľa matriky narodil v roku 1812, a sa oženil v Miksolci v roku 1836. Jeho manželka, Eszter Imreová sa narodila taktiež v roku 1812, bola zámožnou sirotou. Z ich manželstva sa narodili 2 detí, Eszter v roku 1837 a Borbála, čiže „Birike” v roku 1842.
Legenda, ktorá sa vytvorila okolo rodiny, sa netýka ani manželky Batóa, ani jeho mladšej dcéry. Fotky pani Batóovej naznačujú vychudnutú postavu. Napriek nešťastiu, ktoré zažila, sa dožila takmer 88 rokov. Tí, ktorí si ju pamätajú, ju poznali ako tichú, pracovitú ženu s dobrým srdcom.
Menšie dieťa, zomrelo a roku 1846, ako päťročné. Jej postavu v bielych hodvábnych šatách, umiestnenú v truhle, namaľoval Lajos Latkóczy, najznámejší a preslávený miskolcský umelec XIX. storočia. Druhá dcéra Batóa sa vydala v roku 1855 za jedného syna pravej miskolcskej rodiny, za advokáta Jánosa Piskótyho. Manžel, 15 rokov starší od svojej manželky, sa stal skoro chorľavým, a v roku 1864 zomrel vo svojich 42 rokoch. Jeho manželka sa vrátila do rodičovského domu, upadla do depresie, a zomrela aj ona. Bató sa rozlúčil s jeho druhým dieťaťom na veľkom pohrebe, ktorý nemal páru.
Po pohrebe jeho dcéry sa začala taká éra jeho života, v ktorom jeho každú myšlienku a prejav určil a riadil strach z smrti. Svoj majetok, významnú časť jeho príjmov použil na to, aby postavil takú pamiatku o sebe a o jeho rodine, na ktorú uplynutie času nevplýva. Svoj názor na život, a jeho vzťah k okoliu on sám vyjadruje vetou:
„Aj keby sa zrútil celý svet, moja hrobka sa bude kotúľať aj tak v jednom kuse.”
Bató sa stal pamätným pre „prostých ľudí” svojou záveťou, o ktorej nielen hovoril, ale ju aj publikoval ešte počas svojho života. Netajil, že tým chcel dosiahnuť to, aby jeho meno a pamiatka bola večná po jeho smrti. S veľkou pravdepodobnosťou dôvodom toho bola skorá smrť jeho obidvoch detí. O svoj majetok, bohatstvo sa mimoriadne bál, ale všetky zlaté a strieborné rodinné šperky dal zaliať do veľkého zvona, pomenovaného podľa jeho dcéry.
Zvon vol pripravný na želenie Esztery Batóovej, ktorá chcela darovať ešte za svojho života najväčší zvon kostolu na ulici Kossutha. Tak sa stalo, že ledva po dvoch mesiacoch po smrti ich dieťaťa, na konci júla 1865, dali cirkevnej rade ponuku, obsahujúca viac bodov. Medzi ich výhradami bolo, aby meno zvona bolo Eszter, a jeho promócia mala byť 13. mája 1886, na výročie Eszterovej smrti. Zvon musel byť potiahnutý ráno, v ten istý deň kažkého roku. (To je takto až dodnes). Zvon Eszter, nachádzajúci sa vo veži reformovaného kostola na ulici Kossutha, je dodnes najväčším zvonom Miskolca.
Lieska v Diósgyőri
Ten, ktorého cesta viedla kedysi do Diósgyőru, si nezameškal pozrieť 600 ročnú liesku, vysokú pätnásť a pol metra. Bola popularizovaná aj na pohľadniciach. V roku 1926 sa však ale začali ukazovať znaky vysušenia, v roku 1932 už nepúšťal výhonky a vyschol. Jej korunu odrezali, ale 6 metrov vysoký kmeň ponechali. Na jar roku 1935 však kmeň na povrchu zeme odpílili. Podľa jedného opisu, obvod kmeňa bol 3,18 m, a jeho priemer v šesťmetrovej výške bol 68 centimetrový. Na základe počtu letokruhov určili vek stromu za 109 rokov. Odborný posudok uznal za prijateľný, že turecká lieska (Corylus colurna) počas 600 rokov vyklíčil zo svojich koreňov, keď jeho kmeň vyschol, ako k tomu aj došlo v roku 1935. Jej kmeň bol rozkrájaný a darovaný ako historická pamiatka rôznym inštitúciam. Jej peň bol zabetonovaný, a na jeho povrch umiestnuli latinský text. Jeho maďarský preklad je nasledovný: „Počas 600 rokov som videl snehy, vetry a počúval som vtáky, vyspevujúce svojim hniezdam. Neumriem, uvidíš ma rozzelenieť sa z môjho kmeňa a budem spievať budúcnosť večného Maďarska.”
Vyskytla sa otázka, kto zasadil liesku? Na jej zodpovedanie zostrojil jeden učiteľ meštianskej chlapčenskej školy v diósgyőri v roku 1933 dve povesti. Obidve povesti prisudzujú zasadenie prútu liesky Márii, dcére kráľa Ľudovíta Veľkého. Ľudovít Veľký mal naozaj rád Diósgyőr a jeho okolie. Je zaznamenaných 15 takých rokov, počas ktorých tu strávil týždne, alebo aj mesiace s rodinou, poľovníckou kompániou. Počas jeho panovania vstúpili Turci na územie Európy, v roku 1365 obsadili „Drinápoly”, neskôr sa dostali k Dunaju, k mestu „Bodony” – dnešný „Vidding”. Kráľ pokladal zastavenie Turkov za veľmi dôležité. Zaviazal sa postaviť kostol v „Máriacell”z vďaky, ak zvíťazia. Spustil dva dobyvačné vojny na Valašsko (Havasalföld), jednej sa aj sám zúčastnil v roku 1369. Maďarom sa podarilo dobyť Turkov a zatlačiť ich 60 km na juh od Sofie. V tom čase táto správa mala veľký nadchýnajúci účinok a dôležitosť. Kostol dal postaviť v roku 1370, jeho vnútorné obrazy znázorňujú víťazstvo krála nad Turkami.
Rok víťaztva mu bol veľmi významný, lebo Poliaci ho zvolili 17. novembra 1370 za kráľa. Aj vtedy následne vyhľadal Diósgyőr v objatí pohoria. V roku 1370 sa mu narodilo prvé dieťa, Mária. Táto rodinná udalosť spustila myšlienku zasadenia stromu na dvore jeho domova v diósgyőri, na kopci husárskeho hradu (predhadia), na pamiatku narodenie dcéry. Preto povesť zachovala Máriine meno v súvislosti so zasadením liesky. Sadenicu tureckej liesky, ktorá sa ráta za jedinečnú v Diósgyőri, si dal priviezť z Balkánu preto, lebo už aj meno stromu mu pripomínalo víťazstvo nad Turkami. Mária bola 12 ročná, keď kráľ Ľudovít zomrel.
Prút liesky bol už v tomto čase silný, stal sa plodným a dostal názov „strom zákona”. Tu sa vyhlasovali rozkazy a tu sa vykonávali rozsudky vinníkov. O strome zákona sa píše v jednom bode listine reformovanej cirkvi z roku 1659, ako o strome označujúcom hranicu. V XVIII. a XIX. storočí sa toto miesto trestu nazývalo „vonkajšie fórum”. Telesné tresty po roku 1848 zanikli, a na pomenovania „strom zákonu”a taktiež na „vonkajšie fórum” sa zabudlo. Potom sa hovorilo o 600 ročnej lieske.
Dve liesky, vyrastené z prútu, v roku 1988 vyhlásili za chránenými, a v roku 1991 ich opatrili pamiatkovou tabuľou.
Legenda bieleho hada
V 1930 –ich rokoch, keď Tapolca vykročila na cestu rozvoja (rozvíjania), s cieľom stať sa kúpeľným miestom, sa oživila jedna legenda, ktorej korene sa nachádzajú vo viacstoročných vrstvách systému maďarských ľudových zvykov. V kryštálovo čistom prameni, luďia občas videli bieleho hada. Jeden farár –historik susedného osídlenia popísal, že ľudia z Bőcsu sa tam často chodili kúpať, a od nich počul nasledovné: „Dávno táto voda veľmi pomáhala proti chorobám. Aj moji rodičia tam chodili, boli aj pri prameni kúpeľov, tam v nej plával biely had!” V dobových miskolcských denníkoch sa viackrát objavila výzva Gézu Hegyaljai Kiss (1893-1966), že ak má aj niekto iný podobné skúsenosti, alebo videl, počul od niekoho niečo podobné, tak mu nech napíše na jeho bőcssku adresu. Výsledok nie je známy, ale to vieme, že ako sa vyjadril jeden miskolcský prírodovedec. Podľa neho „jeho existovanie nie je pravdepodobné, aj vedci s dobrým zrakom by ho boli uvideli, ak by existoval… Myslím si, že biely had za zrodil vo fantázii ľudí a nie je skutočnosťou.” Etnografické popisy alebo odborné lexikóny v tom čase ešte nehovorili o bielom hadovi, o role hada vo všeobecnosti v duchovnom živote, v umení, komplexne v histórii kultúry ľudstva, alebo v - v tedy ešte aktívnom – ústnom podaní niektorých osídlení. Hoci had je vo svete viery zvieraťom s nadprirodzenou silou.
Had podľa predstavivosti veriacich symbolizuje čierne skutky, zlomyseľné vlastnosti. Takto skoncoval had s Laokoonom a s jeho synmi, a hady sa vinú vo vlasoch Fúrií s hrozným výzorom, a taktiež vo vlasoch a náručí Gorgov. Had má ale však aj pozitívny obsah významu. Asklépia, boha liečiteľa znázornili hadmi vrtiacimi sa okolo palice. Jedna forma znázornenia hada je had formujúci kruh, ktorý si zahryzie do svojho vlastného chvosta, čo je (aj) symbolom večnosti, stáleho pohybu vesmíru a prírody, čiže opakovaním dní, mesiacov a ročných období. Had, podľa zvykov Rimanov ohľadom začiatku nového roka, si zahryzie do svojho chvosta v období zimného slnovratu, čiže sa končí starý ale začína nový rok. Had „hral” svoju najpopulárnejšiu rolu pri zvádzaní prvej dvojice ľudí v raji. Na základe príbehu o padnutia do hriechu je had symbolom zvádzania, zlomyseľnosti a satana.
Biely had, ktorý sa ukazoval v pramenitej vode nie je totožný s hadom, viditeľným na vstupnej bráne, na jednotlivých nábytkoch a nádobách na varenie, len sa jemu podobá. Kým tu má úlohu odpudzovania zla, odstránenia ťažkostí, prinášania šťastia, v prípade prameňa mu udelili liečebné vlastnosti. Uvidenie liečebného bieleho hada v liečivom prameni bolo spojenie domnienky so skutočnosťou, v nádeji istého uzdravenia. Mohli prejsť asi tri desaťročia odvtedy, keď počas etnografickej zbierky jedna žena z Görömbölya povedala, že biely had nie je legendou, lebo ho videla aj ona v kryštáľovočistej pramenitej vode v Tapolci, z ktorej nabrala a pila, táto voda ju následne aj uzdravila.
Miskolcská noc maďarskej koruny
Kontakt Bertalana Szemeru a Lajosa Horvátha, bohatý na udalosti, má aj také tajné detaily, z ktorej vznikla legenda o noci maďarskej koruny v Miskolci. „Deja” sa zúčastnilo niekoľko menovitých účastníkov, zaviazaných na večnú mlčanlivosť, v skutočnosti o príhode vedeli iba dvaja, ktorí, ak bola reč o korune, nikdy neidentifikovali druhého. Záhadu „poznal” Bertalan Szemere a Lajos Horváth, ktorý bol v štátnej politike menej známy. On bol takmer za dobu štvrťstoročia poslancom Miskolca, urobil veľa v procese získania samostatnej právomoci mesta. Zomrel v roku 1911, ako veľký zanechávateľ pozostatkov a čestným občanom Miskolca. Bol iba 12 rokov mladší od Szemeru, a žil dlhšie od neho o 42 rokov. Zo vzťahu dvoch štátnikov a z domumentov Szemere, ktoré boli zanechané múzeu, nemohla vzniknúť žiadna legenda, veď – pochopiteľne – častú prepravu a sťahovanie koruny nedokumentovali z bezpečnostných dôvodov. Legenda dostala krídla z dôverného vzťahu, resp. z porozprávania Lajosa Horvátha. Prvky faktov a fantázie sa miešajú nasledovným spôdobom:
Podľa známej poviedky, 30. decembra 1848, keď parlament rozhodol o vyprázdnení hlavného mesta, vzniklo aj rozhodnutie o prepravy koruny do Debrecenu. Úlohu vykonal Szabolcs Sámuel Bónis, zastupiteľ župy, a koruna sa aj dostala v neporušenom stave na radnicu v Debrecíne. Keď 19. apríla 1849 parlament v Debrecíne vyslovil detronizáciu Habsburgovcov, v totožnom čase so zvolením Lajosa Kossutha za guvernéra sa verejné používanie kráľovských znakov zakázalo. Po reokupácii hradu Buda (21. máj 1849.), 5. júna sa parlament a vláda presťahovala naspäť do hlavného mesta. Otázkou je, či spolu s korunou?!
Podľa klasikov maďarskej historiografie v tomto čase vstúpi do popredia Bertalan Szemere, ktorý je premiérom štátu od podpísania vyhlásenia o slobode. „ V júli 1849, keď sme boli nútení opustiť Pesť, napadlo mi opýtať sa Kossutha, čo sa stane s korunou. Prítomný minister financií, Duschek odpovedal, nechajme ju tu, ajtak to nepôjde, keď budeme porazení. Kossuth bol podobného názoru. Ale ja by som chcel povedať, že ju v Pesti nenechám… Môj sekretár bol poctivejší, ako on (Ferec Duschek, minister financií), vtedy mlčal a mlčí verne až do dnešného dňa.” Ako vieme, Szemere dal cez svojho sekretára poslať korunu do Szegedu, odtiaľ sa dostala biskupského paláca do Nagyvárad. Odtiaľ sa dostala do Aradu, potom po stratení bitky v Temesvári bol otázny jej ďalší osud. (Príbeh od tadeto je už známy: po Lugosi, Karánsebesi bola prevezená na Orsovú, kde ju s obavami plných neistoty a ťažkostí zakopali.)
Pri „vandrovaní” koruny iba jediná veta dáva tušiť priamu cestu bez neistôt: „5. júna sa spolu s nami aj koruna” presťahovala naspať do hlavého mesta. Miskolcská cesta zapadá do trasy Debrecen-Buda priestorovo aj časovo.
Lajos Horváth, po smrti Bertalana Szemeru porozprával nasledujúci príbeh: „ Korunu prepravoval do hlavného mesta cez Miskolc Sámuel Tolcsvai Bónus – podobne ako z Pesti do Debrecenu – s niekoľkými spoločníkmi, medzi ktorými bol jeden s menom Ragályi. Pod rúškom noci prišli zo Sárospataku, a keďže bol s nimi Ragályi, oddýchli si v dome Ábraháma Ragályiho, na ulici Pánov (pod Avasom). József Forray skryl korunu v pivnici, ale keď na druhý deň pokračovali v jej preprave, Forrayho zaprisahali, že to, čo sa stalo, bude držať v tajnosti.” Na základe príbehu korunu v Bude prevzal Bertalan Szemere sa Lajosom Horváthom, a Horváth zostal s korunou po Szeged, potom ju sprevádzal cez Arad po Lugos. Lajos Horváth neemigroval, vrátil sa domov z Orsovej, ale ustúpil do pozadia dovtedy, kým bývalí ministerskí poslanci nedostali milosť. Od tohto času si otvoril advokátsku kanceláriu, a ako poslanec sa stal vyhlasovateľom programu Liberálnej strany.
Ak sa niekto „prežuje” cez memoáre Bertalana Szemeru, všimne si, že sa nezmieni menovite o Lajosovi Horváthovi. V súvislosti s korunou hovorí iba o jeho sekretárovi, sektretárom však bol Lajos Horváth. Porozprávanie príbehu privlastnili jemu. Či sa to stalo tak, či inak, nie je dôležité, aj tak sa to už nedozvieme. Legenda žije medzi nami a zapadá do okruhu zaujímavosti Miskolca. O ich pravdivosti sa nevyzvedá nikto.
Miskolcská „guba”
Základmi remesla prípravy odevy a názvom „guba”boli slávne trhy ovčej vlny a mlyny, stojacie v rade pri potoku Szinva. Miskolcská „guba” bola pojmom, a sa počítala ako unikátnosť aj v ďalekých krajinách. V XIX. storočí žilo v meste skoro 200 majstrov výroby „guby”, a v mestách, na jarmokoch sa zoskupovalo 60-70 stanov s „gubami”. „Gubu” nosil nielen prostý ľudia na dedinách, povozníci, ale aj robotníci železných a sklených hút v pohorí Bükk. Základom krajčírsekho priemyslu, ktorá vyrábala v XIX. storočí cifrované odevy s názvom „szűr” bol rozsiahly chov ovcí a výkup ovčej vlny. Jeden miskolcský krajčír vyhral cenu na svetovom veľtrhu v Londýne, v roku 1851 svojim cifrovaným „szűr”-om. V roku 1878, na svetovom veľtrhu v Paríži, si kúpil miskolcskú „gubu” aj walesský princ, ako špeciálny kroj, charakteristický pre toto územie.
Mamutí kel, vykopaný v Miskolci
Jeden obrovský, viackrát reštaurovaný mamutí kel patrí k histórii Miskolca takisto, a k výstavám o histórii mesta, ako reformovaný kostol, zvonica alebo cintorín k Avasu. Kel bol vykopaný v roku 1900 , jedným zo zakladateľov múzea, Ignácom Gálffym, a vedeckým učiteľom združenia múzea, Józsefom Molnárom, počas rozširovania miskolcskej výhrevne Železníc Maďarskej republiky (MÁV).
Nález z doby ľadovej, od jeho konzervovania je „otváracím” kusom skoro každej historickej alebo archeologickej výstavy mesta. Prvá výstava bola otvorená v roku 1902, a bola navštíviteľná do roku 1914. Medzi 3 500 kusmi predmetov bol kel vystavený na diferencovanom mieste. Potom bol viditeľný znova v špeciálnej železnej skrini tak, že sa ho báli dotknúť cez vojnu. Polovicu storočia vydržala s prvým reštaurovaním, ale cez tento čas so v jeho vnútri objavili také zmeny, že sa naskytla otázka jeho ďalšej analýzy a stabilizácie konzistencie. Bol reštaurovaný v roku 1950, umiestnil sa v špeciálnom sklenom zásobníku, potom sa v ňom mohli návšetníci vykochať, na výstave histórie mesta, usporiadanej Andorom Lesihom v období medzi rokmi 1950-1962. V roku 1964 ho bolo potrebné znova zreštaurovať, a bol viditeľný až do zrútenia sa hlavnej steny budovy múzea na ulici Papszer. Zával múzea prežil v nerušenom stave, a do roka 1974 „oddychoval” v sklade za špeciálnych podmienok. Od roku 1974 do roku 1985 bola otvorená výstava s názvom Človek a práca, v prvej archeologickej sále ktorej bol kel znova „inštalovaný”. Predmet žil svoje najčudnejšie obdobie medzi rokmi 1985 – 1994. Počas skoro celého desaťročia ho strážili v sklade, kde bol v priamom kontakte so vzduchom, ale konzervovanie z roka 1964 bolo také úspešné, že jeho stav sa nezhoršil. Koncepcia výstavy „Miskolcské storočia”, otvorenej v roku 1990, bola taká, že sa nález do nej pohľadovo nehodil. Táto výstava bola jedinou historickou výstavou v meste, kde kel nebol viditeľný. Nie je náhodou, že chýbal mnohým návštevníkom.
Toto „chýbanie pohľadu” netrvalo dlho. V roku 1991, domáci a zahraniční reprezantanti odboru oslavovali nájdenie pazúrikových sekier v Bársonyházi, a centenárium maďarského bádania praveku. Na výstave, pripravenej z tejto príležitosti, bola niekoľko mesiacov znova viditeľná tri a pol metra dlhá živočíšna skamenelina, v spoločnosti iných pamiatkových predmetov. V roku 1994 otvorili v budove múzea tretiu stálu výstavu – vedľa historickej a etnografickej -, ktorá predstavuje návštevníkom výsledky archeologického bádania. Vyplývajúc z charakteru výstavy, obrovský mamutí kel mohol oslavovať centenárium jeho objavenia a vyzdvihnutia na jeho vtedajšom mieste.
Legenda Mlynárovej skaly (Molnár szikla)
Tak, ako sa stal v Miskolci legendou príbeh bohatého kupca so pšenicou a aj rodina Batóová so smutným životným príbehom, tak sa stala legendárnou aj kríž Mlynárovej skaly v Hámori, ktorá bola počas jeden a pol storočia zásobovateľom mnohých zaujímavých príbehov. Skoro v každej cestopisnej knihe sa nachádza niektorá z variantov ľúbostnej tragédie, ktorá sa odohrávala medzi starým mlynárom a jeho mladou ženou, zlomyselným otcom a beznádejne zaľúbenou dcérou, bohatými a chudobnými milencami, odhodlaným dievčaťom a nesmelým chlapcom. Iba rozuzlenie je rovnaké, obeť smrti, ktorá ja záväzná spolu so skokom dole.
Jeden „typ” príbehu má pôvod z publikácie, vydanej v roku 1928. Môžeme v čítať: „Na vrcholci, lámajúcej nebo, sa díva do krkolomnej hĺbky kríž…
Podľa ľudovej povesti, mladý mlynársky učeň v údolí plieskajúceho sa mlynu, sa zaľúbil do krásnej mlynárovej ženy. Pretože láska nebola opätovaná, zoskočil zo skaly do hĺbky, a zomrel krutou smrťou. Jeho spomienka blúdi medzi skalnými štítmi a v rozprávkach tu žijúcich ľudí.” Mlyn a mlynár sú hlavnými hrdinami príbehu, publikovaného v roku 1936. „Vedľa cesty na Lillafüred, oproti hámorského mlynu, na vrchu zvislej skalnej steny, vyvyšujúcej sa do oblakov, je viditeľný kríž. Podľa ľudovej povesti tento kríž bol postavený preto, lebo starého mlynára podviedla jeho mladá manželka, preto sa starý mlynár vrhol zo skaly do zívajúcej sa hĺbky a zomrel.”
Ďalšia poviedka je o láske mlynárovej dcéry a chudobného mlynárskeho učňa, s útekom do smrti. Najnovší príbeh bol publikovaný v jednom miskolcskom denníku v roku 1993. Podľa tohto „miestni ľudia rozprávajú, že počuli najmenej o 30 ľudí, ktorí sa hodili do hĺbky z vrchola 50 metrov vysokej zvyslej skaly. Zvlášť si pamätajú jeden milenecký pár, ktorý prišiel na hrebeň Dolky , aby kvôli rozporu s rodičmi, spolu skoncovali svoje životy. Dievča zoskočilo zo skaly, ale chlapec sa zľakol a nemal odvahu skočiťn za ňou. Vrátil sa do Miskolca, ale nenávisťľudí ho vyštvala naspäť a skočil aj on.”
Legenda Mlynárovej skaly sa zanecháva z generácie na generáciu. Ako sa mení prostredie, tak sa farbí, formuje as príbeh. Stopy po mlyne sa už pominuli, tak sa mlynár, alebo jeho dcéra už „nezmestia” do príhody. Aj kríž z brezy je zamenený trvácnym, železným krížom, ktorý vzdoruje času, a je dobre viditeľný z okolia. Pohľad na kríž a fantázia ľudí legendu živí ďalej.
Predavači chlebov, praclíkov a pekári žemlí
Na základe údajov z XVIII. storočia, píše János Szendrey: „ naše mesto, počnúc od dávnych čias, si získalo dobrú povesť v celej krajine, ohľadom prvovýroby v dôsledku dvoch produktov –pšenice, bielemu chlebu a vínu.” Inde pokračuje takto: „ pri rozprave o potravinárskom priemysle nie je možné nespomenúť náš potravinársky priemysel so sto ročnou minulosťou, v rámci toho na prvom mieste miskolcský bochník a vypekajúce kofy, praclíky, predávané vo vencoch a nakoniec cigánsku pečienku, ktorá je pripravená z čerstvého bravčového mäsa s kožou, a ktorá je najpredávanejšia s čerstvým bielym bochníkom najmä v období jarmokov.
Mestské účtovné knihy, obsahujú veľa údajov, o trhovom predaji „široko-ďaleko známeho chleba”. Staré účtovné knihy z rokov 1678-1711 svedčia o tom, že chlieb nebol len používaný na pohostenie významnejších ľudí, ktorí navštívili mesto, ale chlieb sa aj daroval.
V zásobení s chlebom sa naskytli problémy iba vtedy, ak sa v meste zdržiavalo vojsko s väčším počtom, alebo ak sa do niektorého tábora viezol chlieb z mesta. V takýchto prípadoch rada pýtala po jednom chlebe z každého domu, ale ak bolo aj to málo, tak nakupovali od viac známych pekáriek. Takto 8. decembra 1679, keď sa do mesta dostavil Generál Leszlije so svojim táborom, ta okrem chlebov, pozbieraných z domov, nakúpili 3 chleby od Gémesovej, 3 od Halasiovej, 3 od Terekiovej a 3 biele chleby od želiara Mátyása Szeőcsa. V našom meste v XVIII. storočí, vedľa žien, ktoré vypekali chleby, pracovali už aj pekári, týto ale ešte nevedeli pripraviť chlieb vo väčšom množstve, a aj chuť týchto chlebov sa odlišovala od chuti dobrého domáceho chleba. Vedľa pekárov, v roku 1796 prichádza do mesta András Tékus, majster vypakania žemlí, a sa aj prijme, lebo máme iba jedného majstra v pečení žemlí.
Sámuel Benkő, vo svojej práci, publikovanej v roku 1782 píše: „naše chleby sa stanú ozdobami našich trhov, nielen preto, že majú vynikajúcu chuť, sú pekné biele a majú dobrý tvar, a medzi ostatnými dobrými chlebami, nesenými na trh s cieľom predaja, sa mimoriadne vyvyšujú. Bohužiaľ sa často nájdu ženy, ktoré chodia v stopách londýnskych pekárov, a svoje chleby zničia kamencom, lebo takto chcú zvýšiť ich bielu farbu a tvar. „Ale to nie je potrebné – okrem toho, že pôsobujú problémy srdca -, píše ďalej, veď pri vzájomných návštevách si nežnejšie pohlavie rád pomáha navzájom v domácich prácach, pečenie chleba má dobrú povesť, lebo chlieb je vynikajúci svojou chuťou aj tvarom, pretože pekne vykysne pri miesení a má vynikajúcu bielu farbu.”
Sámuel Benkő, okrem svojich vlastných popisov, našiel v spisoch archívu z XVIII. storočia viac drobných údajov o príprave chleba, bochníka a žemlí. V roku 1740. spomínajú, že: „suma, vyzbieraná cechmi krajčírov, čižmárov, obuvníkov a žien, vypakávajúcich chlieb, sa bude odteraz investovať do mesta.” „V roku 1766, medzi materiálnymi statkami Istvánné Tóth – pravdepodobne bola pekárkou – sa nachádza 1 husté sitko, 1 mriežka na držanie chleba, 1 doska na vaľkanie, 1 koryto na pečenie, 1 koryto na miesenie cesta, a 2 lopaty na pečenie. V roku 1780 István Karos hovorí o tom, že odišiel k „Pani Erzsébet Sopronyiovej (lebo ona zvykla vypekávať bochníky na predaj na trh) sa opýtať, či ešte má bochníky, na to pani odpovedala: mám, teraz sú v peci, a po ich upečení ho jedným kusom aj ponúkla.” V roku 1788, pri hádke manžela a manželky manželka hovorí: „ …Viem potvdiť pomocou väčšiny ľudí nášho mesta, že od vypekávania a chodenia na trh cez deň či v noci som sa ani v zime ani v teple nezdržala, tak som radšej držala muža.” V roku 1790 bolo potrebné upiecť chlieb väčšiemu vojsku v Miskolci, Diósgyőri a Arnóte. Miskolcský nemeckí pekári žemlí sa úlohy vzdali z rozličných dôvodov. Preto vyhľadali „dve popredené miskolcské pekárky”, aby určený počet chlebov vojakom upiekli.
Prirodzene o obchodníkoch s chlebom máme veľa záznamov z XIX. storočia. Tak je čudné, že v roku 1836, 5 pekárov – majstrov a 3 vdov – majsteriek, nachádzajúcich sa v meste, sa obracajú so žiadosťou o cechovú listinu na Budu. Neskôr v dôsledku značne veľkých výdavkov sa od vstúpenia do cechu odhliadlo. Pekári-majstri svoje prevádzkárne prenajímali od súkromníkov alebo od mesta ročne. U sedliakov, v každom dome bola pec na pečenie, ale si dali upiecť chlieb svojimi sluhami aj úradníci a remeselníci. Kofy, obchodujúce s chlebom za týždeň niekedy spotrebovali viac metrákov múky, a slávny chlieb speňažili na trhoch, jarmokoch. Na začiatku XX: storočia od Tmavej brány (Sötétkapu) k Palácu hudby (Zenepalota) predávaly kofy chlieb na južnej strane ulice, ale nechýbali ani z trhu pšenice. Slávu miskolcského chleba stráži aj jedna básnička:
„Miskolc, Debrecen, Komárom,
Nech pečú bochník, chlieb všetkci traja"
Šable mesta Miskolc na odtínanie hláv (paloše)
Šable na odtínanie hláv sú predmetnými pamiatkami stredovekej právnej praxe, sú jedným prostriedkom vykonania rozsudku. V skutočnosti nejde o nič iné, ako o ťažkú šabľu veľkých rozmerov so širokou čepeľou. Jej používanie počas stredovekých bojov bolo všeobecné. Z bitevného pola ju vytlačila úzka šabľa, s ktorou sa ľahšie manipulovalo. Paloš je možné schmatnúť dvoma rukami pri jeho rukoväti, jeho široká čepeľ bola vhodná na odtínanie hláv, tak sa stal jedným z prostriedkov popravy.
Právo popravy prináležalo stredovekým väčším mestám. Túto právomoc daroval mestu kráľ, a nazývali ho palošové právo. Miskolc toto súdne a palošové právo dostal v roku 1395 od kráľa Zigmunda (1387-1437). Odvtedy sa, v rámci svojich hraníc, mohli byť známi a hľadaní zločinci, zlodeji a lúpežníci chytení, spútaní, trýznení, lámaní kolesom, čiže popravení. Kráľ Ľudovít II. v roku 1519 daroval rade mesta Miskolc opäť právo na vykonanie odtínanie hláv, ako odstrašujúci príklad.
Miskolc mal 2 paloše, obidva strážili na radnici mesta. Prvý bol pripravený na konci XIV. – na začiatku XV. storočia, druhý je dielom XVII-XVIII. storočia. Na jednej strane staršieho paloša sa nachádza zlatá šibenica, na druhej strane koleso, opatrené tromi špicami. Obidve symbolizujú spôsob, metódu vykonania rozsudku. Spôsob popravy a prostriedky vykonania prepravy boli spojité so spoločenskou hodnosťou. Takto napríklad, podľa stredovekých práv, šľachtici mohli byť popravení iba šablou na odtínanie hláv. Vinníkovi, ktorý nemal šlachtický pôvod, prislúchalo lámenie kolesom alebo šibenica. Rozsudky boli vykonané za chrbtom Hradu „mŕtvol” (Tetemvár), na šibeničnom brale, predtým na východnom konci Avasa, v tzv. Katovej veži. Výraz „sekáč krkov”, alebo ulica „Pallos” nám zostali ako pamiatky na dávny prístup k zákonu, v označeniach ulíc alebo niektorých oblastí.
Presne nevieme, že aké množtsvo krvi sa vylialo pomocou dvoch palošov. Nemáme potuchy ani o tom, odkedy boli používané, a kto bol posledný, ktorého popravili pomocou tohto náčinia. Najzaujímavejšia poprava bola podľa všetkého v roku 1689, keď odťali hlavu vlastnému hlavnému sudcovi mesta. Prípad, - z ktorého vznikla balada, a o ktorom napísal Mihály Tompa báseň s názvom „Miskolcský sudca” – môžeme považovať za skorý prípad politických vrážd a koncepčných sporov.
Mihály Kondai Kiss bol šľachticom, čiže mu prislúchala smrť prostredníctvom paloša. Výskumník - archivár, János Miskolczy Simon, na začiatku XIX: storočia vypátral, že hlavného sudcu, Mihálya Kondai Kissa pozvali na večeru, na ktorej mu punúkali nielen jedlo, ale mu aj tvrdo nalievali. Na cestu domov sa mu postarali o dámsky doprovod, aj o zopár zámožných občanov, ktorí ich z ďaleka prenasledovali a sliedili. Na ďalšie ráno už celé mesto vedelo o cudzoložstve hlavného sudcu. O štyri dni, mestský súd, potom aj župné fórum ho uznali za vinného a ho odsúdili na trest smrti palošom. Hlavu mu odťali verejne 3. októbra 1698, pred veľkým davom na trhovisku mesta. Jeho mŕtvolu zakopali do jamy buď avasského, alebo doskového cintrorína (Deszka-temető).
Môžeme podotknúť, ak sa Mihály Kondai Kiss zamotá do takejto situácie zopár rokov neskôr, tak by bol vyviazol z ľahšie, veď…
„Žmurká ako žaba v miskolcskej huspenine”
Z miskolcských prísloví sa stal známym v celej krajine „Žmurká ako miskolcská huspenina”, alebo „Žmurká, ako žaba v miskolcskej huspenie”. V rozšírení príslovia nehralo úlohu len ústne podanie, ale aj dva pamiatkové predmety. Jedným z nich je miskolcská pohľadnica. Druhým dôležitým činiteľom bol jeden miskolcský pamiatkový tanier. V období medzi dvoma svetovými vojnami, viac sto, možno viac tisíc pamiatkových predmetov oznamovalo históriu huspeniny. Či sa príbeh naozal udial, či v huspenine žmurkala žaba, nevyšlo najavo až do dnešného dňa. To ale vieme, že huspenina bola obľúbeným jedlom obyvateľov Miskolca od dávnych čias, a huspenina bola servírovaná okrem jarmokov aj v krčmách, pohostinstvách. Huspenina v XVIII. storočí, na trhoch a jarmokoch patrila medzi domáce pripravené jedlá. Tú neskoršiu poviedku, ktorá vytvorila základ legendy, môžeme datovať o storočie neskôr, z XIX: storočia. Jej podstatou je to, že do huspeniny, ktorá bola položená s úmyslom získania správnej konzistenice v jednej vínnej pivnici, skočila žaba a v nej aj zostala. Nepozorný časník takto servíroval jedlo k vínu, a hosť zhrozene, ale s humorom konštatoval, že vedľa bravčovej paprčky sa na neho dívala žaba. Chýr príbehu sa takto dostal do povedomia vo forme pohľadníc a pamiatkových predmetov.
Legenda huspeniny pred viac ako pol desaťročí znova ožila. Návštevníkov z mesta, aj z iných oblastí krajiny, ktorí prichádzajú na sériu podujatí, priťahuje huspeninový ples, huspeninový festival, súťaž v príprave huspeniny a obchod s huspeninou.
