Miskolc sa v rokoch 1907-1909 odtrhol od župy Borsod, a ako samostatný zákonný orgán realizoval stanie sa priemyselným, obchodným, finančným a duševným centrom a vytvorenie veľkomesta okolia.

Príprava cez I. svetovú vojnu – s intenzifikáciou produkcie ťažkého priemyslu – si žiadala čím ďalej, tým viac diel, guľometov a oceľových nábojov. Popri diósgyőrskemu veľkopodniku sa postavil nový závod, kde sa vyrábali výlučne len zbrane. Cez I. svetovú vojnu, vojaci divízií, ktoré mali stanovište v meste, zápasili na galských, ruských, rumunských, talianských dejiskách boja, a ešte stále nevieme presne, aký počet vojakov zahynulo na týchto bojiskách. Z vážne zranených prvej svetovej vojny, v barakoch cholery zomrelo viac ako päťtisíc Miskolčanov. (Vtedy sa otvoril, a odvtedy je opatrovaný Cintorín hrdinov, kde odpočíva mnoho tisícok vojakov Európy s viac ako desiatimi druhmi národností). Počas udalostí „republiky rád”, tzv. proletárskej diktatúry, mesto muselo pretrpieť v máji roku 1919. českú, a v novembri rumunskú okupáciu.

Po odchádzaní rumunského vojska, 2. decembra roku 1919 nasledovalo prichádzanie maďarského „národného vojska”, tzv. Horthyho pechoty. Miklós Horthy, ako hlavný vojvodca, 19. decembra 1919 vykonal obhliadku svojich oddielov.

V dôsledku trianonskej zmluvy mieru, podpísanej 4. júna 1920 (v dôsledku čoho Maďarsko stratilo 2/3 svojho územia) sa začali presťahovania. Najväčšia migrácia XX. storočia prinútila mnoho inštitúcií a tisícky obyvateľov opustiť rodnú zem. Na územie materskej krajiny sa snažili vrátiť najmä príslušníci inteligencie, ktorí zostali za hranicami. Táto vrstva priniesla novú energiu, a zapôsobila dôležité zmeny v duševnom živote a vo vzhľade spoločenstva Miskolca.

Toto všetko sa udialo vtedy, keď „trianonská trauma” ochromila krajinu. Obyvateľstvo mesta, medzi rokmi 1919-1920 vzrástla z 51 000 na 57 000, a v roku 1930 na 62 000 osôb. Porážka svetovej vojny, nasledujúce revolúcie, vážna strata územia, hospodársky kolaps rozvrátil úplnú štruktúru mesta, zmenila politické a ekonomické rámce, vytvorené od začiatka storočia. Od septembra roku 1939, v prvej etape II. svetovej vojny, cez priemysel mesta – na vplyv vojenskej konjuktúry – sa životné podmienky prechodne zlepšili. Do tohto obrazu spoločnosti „explodoval” zástup poľských utečencov. Od jesene 1939, v čase nemecko-poľskej vojny, približne 30-35 tisíc vojakov a civilov prešlo cez župu, resp. cez Miskolc, pripomínajúc po prvýkrát po prvej svetovej vojne hrozby vojny.

30. júla 1941 sa úradne oznámilo vstúpenie Maďarska do vojny proti Sovietskemu zväzu. Túto éru (1938-1941) ešte vážne zaťažili neľudské, diskriminatívne židovské zákony, ktoré sa týkali takmer 1/5 obyvateľstva Miskolca. 19. marca 1944 Nemci obsadili Maďarsko aj Miskolc.

Vojna dosiahla východnú časť krajiny v lete roku 1944, 2. júla bol Miskolc kántrený mimoriadne vážnym bombovým útokom. (bombardovanie, realizované vo viacerých vlnách, v ktorom sa zúčastnilo takmer 100 lietadiel, štartovaných z talianskej leteckej základne, si vyžiadalo 206 smrteľných obetí a 420 zranených. Skoro v rovnakom čase s bomardovaním, prebiehalo vytváranie get pre židov Miskolca a župy, a ich posielanie z  Diósgyőrských tehelní do táborov smrti do Auschwitzu. Medzi 12-15 júnom 1944 bolo odvlečených z Miskolca 15 464 ľudí tromi železničnými spojmi.

Miskolc a jeho okolie sa stalo operačným územím od začiatku novembra roku 1944. Nemecké jednotky, ochraňujúce mesto, ustúpili pred sovietskymi vojskami, ktorí sa mohli dostať do mesta bez odporu. Miskolc sa stal znova okupovaným mestom.

1. januára roku 1945, ešte za obdobie sovietskej okupácie, sa podľa nariadenia zjednotili okolité osídlenia, ktoré boli dovtedy samostatné s Miskolcom (Masse, Lillafüred, Hámor, Diósgyőr, Pereces, Újdiósgyőr, Mindszent, Martin-kertváros (Martintelep), Szirma, Görömböly, Hejőcsaba, Tapolca). Takto vzikli aj dodnes existujúce hranice mesta.