V Európe je málo takých osídlení, ktorých história siaha až do takých starých čas, ako v prípade Miskolca.

V centre mesta boli objavené nálezy, tzv. bársonyházske pazúrikové sekery (Bársony-házi szakócák), ktoré ako prvé dokazovali prítomnosť pračloveka na území Maďarska.

V lete roku 1891, pri stavaní základov jedného obytného domu, sa našli tri charakteristické náradia z kremeňa. Ottó Herman, veľký maďarský polyhistor druhej polovic XX: storočia, v kameňoch spoznal a identifikoval pracovné prostriedky človeka doby ľadovej. Vďaka nálezov, starých 60-70 tisíc rokov, sa začalo v Miskolci a v jeho okolí bádanie po najväčšej časti prahistórie – doby kamennej. Nádherne opracované hroty kopijí z kremeňa (s formou bôbkového listu) a kosti medveďa jaskynného zabezpečili materiál nálezov, ktorý je v dnešnej dobe známy ako „seletská” kultúra.

Vo vnútornom obvode Miskolca (Mindszent tér) bola objavená dielňa na prípravu náradí, a na Avasi boli odkryté pozostatky kremennej bane.

Na základre týchto vecí môžeme predpokladať, že praveké centrum kultúry bolo v Miskolci, a Avasský vrch bol pravekým národnostným skupinám, žijúcim na okolí (oblasť pohoria Bükk) miestom zaobstarania kremeňa.
V novej doby kamennej (roky 5500-2300 pred Kristom) boli Miskolc a jeho okolie súvisle obývané. O živote vtedajších usadlíkov nám svedčia úzkostenné nádoby s pestrými ozdobami a peknými formami. Tieto keramické produkty pozná archeológia s názvom „bükkská keramika” so stuhovou alebo čiarkovou ozdobou.
Doba medená a bronzová (roky 2300-1200 pred Kristom) priniesla iba málo zmien do prípravy zbraní a domácich prostriedkov ľudí bükkskej kultúry. Pretože olovo a stíbium, potrebný na legovanie medi na výrobu bronzu, sa tu sotva nachádzalo, naďalej sa pužívali predmety z kremeňa a z obsidiánu. Okolie Miskolca bolo husto obývané aj v dobe bronzovej.